top of page

Fotoreport: Island a jeho vnútrozemie

Updated: May 28


Island

Do vnútrozemia Islandu som sa chcel pozrieť už veľakrát. Na tento severský ostrov cestujem už roky, no stále ma pri ceste do divokých hôr vnútrozemia zastavili zlé podmienky alebo nedostatočná výbava (auto bez šnorchla a podobne). V roku 2023 som sa však rozhodol, že je čas konečne vnútrozemie preskúmať. Najlepšou voľbou bolo napojiť svoj výlet na jeden z workshopov, ktoré každý rok na Islande organizujem. Workshop som teda naplánoval na začiatok septembra a s manželkou a kolegom lektorom (Marošom Kuricom) sme si zarezervovali letenky o 4 dni skôr, aby sme počas nich mohli preskautovať nejaké nové miesta. Po tomto výlete môžem povedať, že vnútrozemie Islandu je zatiaľ tá najfascinujúcejšia oblasť, akú som na svete videl. Nie je to len tým, že vo vnútrozemí je minimum turistov. No aj krajina tu pôsobí trochu inak. Nie sú tu žiadne veľké parkoviská. Žiadna infraštruktúra. Proste len čisté objavovanie a dobrodružstvo. Aj keď v našom prípade šlo len o 4 dní, zažili sme počas nich veľa intenzívnych zážitkov a zopár humorných situácií. Verím, že sa ti fotoreport z vnútrozemia Islandu bude páčiť.


Kde zohnať správne auto?

Už prí plánovaní našej cesty vznikala jedna dosť podstatná otázka: Kde zohnať auto, ktoré by dokázalo prebrodiť rieky vo vnútrozemí bez toho, aby sme z neho urobili Titanic? Na Islande totiž nie je veľa požičovní, ktoré by vám také špeciálne upravené auto vedeli dať. Narátal som celkovo asi 3 takéto požičovne a všetky boli v septembri tak predražené, že to proste nestálo za to. Skúsil som teda šťastie a opýtal som sa na jednej z facebookových stránok, ktorú spravuje komunita slovákov a čechov žijúcich na Islande. Tí mi dali kontakt na Litovca, ktorý vraj také autá má.


Pán z Litvy komunikoval iba cez messenger a jeho odpovede boli obmedzené výlučne na 2 slová: "Yes" a "No". Aj keď to vyzeralo pofidérne, nemali sme inú možnosť. V komunikácii s ním som teda formuloval otázky tak, aby mohol odpovedať jedným z týchto dvoch prostých, no veľavravných slov. Po vyše týždňovej "komunikácii" sme sa dopracovali k tomu, že má sice väčšinu veľkých áut utopených kdesi v Islandských riekach, no ostal mu jeden starší model prerobenej Toyoty Landcruiser na typicky obrovských gumách a so šnorchlom. Šli sme teda do toho. Pravá sranda však začala až po prílete na Island.


Po dohode nás mal na letiskovom parkovisku čakať pán s autom. Tak sa aj stalo. Už po vyjdení z letiskovej haly sme na parkovisku spozorovali strechu trčiacu ponad ostatné odparkované autá. Hneď sme vedeli, že to asi bude náš stroj. Pri aute nás čakal ďalší usmievavý pán z Litvy, ktorý nám začal auto opatrne ukazovať, no z jeho výrazu bolo vidieť, že bude rád ak neujdeme. Najviac ma zaujali jeho slová lámanou angličtinou: "Hír ju sí kejbls end fjú houls. Nou gou to díp wotr, bikauz jor kar will bí ded" (Rozumej: Z palubovky trčia káble rôznych farieb a na podvozku je pár dier, takže ak sa trčiace káble dostanú do vody v kabíne, auto zahynie)


S týmto ostrokyslým pocitom sme sa teda naložili do auta, rozlúčili s Litovcom a vyrazili na svoju dobrodružnú cestu.


Auto na Islande

Manželka Miriam pri našom stroji


Kde sa vyspíme?

Už po pár prvých prejdených kilometroch sme prišli na to, že udržať auto rovno na ceste bude zážitok, keďže nás náprava ťahala do prava viac ako Felicia po totálke. Na podobné haluze sme však už zvyknutí a tak sme si len povedali, že bez niečoho podobného by to už ani nebol správny trip.


Vznikala však ďalšia otázka: Kde sa prvú noc vyspíme? Prileteli sme totiž dosť neskoro. Plánovali sme všetky noci stráviť v aute. Po chvíli rozhodovania sme zamierili ku vodopádu Haifoss, ktorý je akousi bránou do vnútrozemia Islandu. Na skalnatom parkovisku pri vodopáde sme teda našli kúsok rovnej plochy a odstavili na ňom auto.


Chvíľu sme sa snažili prísť na to, ako sa na starom Landcruiseri sklápajú zadné sedadlá. No po pár minútach sme prišli nato, že sa nesklápajú. V tomto obrovskom aute sa teda pohodlne nedokáže vyspať ani jeden človek, nie to ešte traja. Ale aj na to sme zvyknutí a tak sme sa nejako zvláštne uložili a pokúsili sa niečo pospať pred výživným dňom, ktorý nás čakal.


Hnausapollur a Háifoss

Celú noc pršalo a tak sme v aute mohli mať okno sklopené iba na pár centimetrov. Pamätáš si tú nemravnú scénu z Titanicu, pri ktorej Rose prešla rukou po vnútornej strane okna auta? Tak nejako naše auto vyzeralo keď sa v ňom zobudili traja unavení cestovatelia.


Ráno sme však konečne mohli otvoriť okná a tak sme uvideli viac ako len hmlu. Vybrali sme sa teda rovno do vnútrozemia, keďže poobede už malo začať opäť pršať. Našim prvým cieľom bolo kráterové jazero Hnausapollur. Od miesta kde sme spali to bolo iba 60 kilometrov. Väčšina však po takzvanej "F-road", ktorá je miestami celkom divoká. Na tejto trase nebolo treba brodiť žiadne rieky, no skaly po ktorých bolo treba prejsť boli dosť veľké na to, aby nás cestou dobre vytriaslo. A to o to viac, že náš upravený Landcruiser nemal prakticky žiadne pruženie. Prístrojová doska cestou skákala tak intenzívne, že sme len čakali kedy vlyetí čelným sklom. Celú cestu sme ju ale slovne "mojkali" a tak ostala na svojom mieste.


Po necelých dvoch hodinách sme sa konečne dostali na čiernu sopečnú púšť, kde už bola cesta o niečo zjazdnejšia. Pred sebou sme uvideli kopec, za ktorým sa mal nachádzať kráter s jazerom Hnausapollur. Dalo sa naň dostať autom a tak sme sa ním vyšplhali až ku okraju krátera. Vystúpiť z auta po pár hodinách cesty na F-roads je ako dostať sa na pevninu po morskej plavbe malým rybárskym člnom.


Pohľad na jazero stál za to. Niečo tomu však chýbalo. Iný uhol pohľadu. Za kráterom sa nachádzal suťový kopec, ktorý by ponúkol úplne iný pohľad na okolitú krajinu. A tak sme sa rozhodli, že naň vyjdeme. Nebol nejako vysoký. Skôr sa naň šlo nepríjemne kvôli kamennej suti. Jeden krok vpred, pol kroku vzad. Keď sme sa dostali na vrchol, naskytol sa nám krásny výhľad na čiernu Islandskú púšť, ktorej dominovalo sýto-modré jazero Hnausapollur so zajímavým zeleným kopcom v pozadí.



Pokochali sme sa, nafotili zaujímavé neokukané kompozície a zišli späť k autu. Skontroloval som fotky a prišiel som na nepríjemnú vec. Všetky boli odfotené v komprimovanom RAWe. Na Island som totiž dostal na test od Sony nové telo A7RV a niekomu sa ho predo mnou podarilo takto zvláštne nastaviť. V tej chvíli som už vedel, že ma opäť čaká cesta na vrch, tento raz so správnym nastavením. Pri fotení som tentokrát využil aj automatický focus stacking, ktorý Sony A7RV ponúka a nadchol ma! Toto nastavenie mi ušetrí pri fotení kopec roboty. Aj vďaka tomu vznikla prvá fotka z tohto nášho výletu:


Island Hnausapollur

Jazero Hnausapollur z vedľajšieho kopca (Sony A7RV + Sony 12-24 f/2.8 GM)


Neďaleko jazera sa nachádza ďalší zaujímavý pohľad, ktorý je však fotiteľný iba dronom. Sú to staré sopečné krátery so zaujímavými červenými skalami na ich vrchole. Nedávno pred našim výletom vyšiel nový model drona DJI z radu Mavic (DJI Mavic 3 Pro). Chceli sme ho vyskúšať a tak sme poprosili našich kamarátov zo Smartwearu, či by nám ho požičali na test. Súhlasili a tak sme si tento kúsok techniky mohli vyskúšať. Práve pri jazere Hnausapollur sme si s ním zalietali prvýkrát. Pomocou tohto drona som urobil fotku zaujímavých sopečných kráterov, ktorá sa dostala aj do tohtoročného výberu top 10 Landscape fotografií v súťaži Sony World Phototgraphy Awards:


Island

Sopečné krátery vo vnútrozemí Islandu (DJI Mavic 3 Pro)


Aj keď prichádzajúce mraky nasvedčovali tomu, že za chvíľu začne pršať, rozhodli sme sa, že nás to nezastaví. Našli sme na mape ďalšie jazero, ktoré sa nachádzalo neďaleko. Z grafického zobrazenia na Google Earth vyzeralo, že by tiež mohlo mať potenciál na fotku z drona. A tak sme nasadli do auta, a vydali sme sa popri jazere ďalej do vnútrozemia.


Island highlands

Jazero Hnausapollur je oproti našej hrkálke naozaj veľké


Po pár kilometroch sme dorazili pod kopec, za ktorým sa mal nachádzať kráter s jazerom Ljótipollur. Pred ďalším fotením sme si ešte dali instantný obed, vymenili sme v drone batériu a vzlietol som. Z vtáčej perspektívy sa mi opäť naskytol perfektný pohľad na Islandské vnútrozemie. Kráter okolo jazera Ljótipollur bol krásne farebný. A tak som urobil pár fotiek, z ktorých som vybral jednu najlepšiu:


Island Ljótipollur

Jazero Ljótipollur (DJI Mavic 3 Pro)


V ten deň sme však mali v pláne nafotiť ešte vodopád Haifoss, pri ktorom sme spali predošlú noc. Pri Haifosse som už bol v minulosti viackrát. Tento raz som sa k nemu ale chcel pozrieť odspodu. Čakala nás teda opäť takmer dvojhodinová cesta späť ku vodopádu. Približne v polovici cesty sme oproti sebe stretli mladý pár, ktorý sa do vnútrozemia pokúšal dostať na Kie Ceed, ktorá mala kolesá veľkosti väčšiny skál, po ktorých šla. Nechápal som ako sa dostali až tam. Keď sme sa míňali, na sekundu sa nám so šoférom stretol pohľad, v ktorom sa zračilo odhodlanie zmiešané so zúfalstvom. Trochu sme sa nad ich odvahou v aute zasmiali a šli sme ďalej.


Keď sme dorazili ku hornej časti vodopádu, kde sme predtým spali, rýchlo sme sa pobalili a vybrali na krátky trek do kaňonu pod vodopádom, keďže dažďu už doslova "viseli nohy". Maroša a Miriam som ale presvedčil, že pršať asi nebude a tak sme šli.


Trek netrval viac ako polhodinku. Šlo sa iba dole kopcom, takže to zbehlo. Fotenie pod vodopádom nebolo ľahké. Musel som vojsť do celkom divokého potoka, ktorý mi sem tam napustil trochu vody do gumákov. Statív s fotoaparátom som zapichol hlbšie do skaliek v potoku aby stál stabilnejšie. Vtedy som naplno ocenil výklopný displej, ktorý Sony konečne implementovalo do svojho nového tela (Sony A7RV). Nemusel som vďaka tomu ísť po pás do vody.


Island
Island

Vodopád Háifoss zo spodnej strany kaňonu (Sony A7RV + 12-24 f/2.8 + NiSi IRND16)


Po dofotení som Miriam a Marošovi hrdo pripomenul: "Vidíte? Nepršalo." O tri minúty na to začalo pršať. No a samozrejme, mali sme pred sebou trek na vrch kaňonu. Narýchlo sme teda nahádzali veci do batohov a vybrali sa nahor. Hore to trvalo necelú hodinu a k autu sme prišli kompletne mokrí. Sadli sme si do auta, spomenuli si na zahmlené sklá z predošlej noci a vtom padla otázka: "To fakt chceme takto spať v aute?".


A tak sme s malou vierou otvorili Booking s tým, že si ideme skúsiť nájsť ubytovanie na jednu noc blízko Haifossu. To je takto začiatkom septembra v tejto oblasti prakticky nemožné, preto sme veľmi nedúfali, že sa to podarí. Našiel som však jedno ubytovanie, iba pár minút cesty od vodopádu a tak som ho narýhlo zarezervoval a vybrali sme sa tam s vidinou, že sa osušíme a poriadne vyspíme. Privítať nás prišiel veľký chlap vikingského typu. Jeho pohľad, keď videl troch premočených slovákov vchádzať do jeho hostela, stál za to. Ubytoval nás do malej ale útulnej izbičky. Konečne sme teda dali sušiť veci a mohli sme si urobiť niečo teplé na jedenie.


Prvé po čo sme však z kufra siahli bola poctivá domáca slivovička. Veď sa patrí dať si za odmenu frťana nie? Samozrejme, od radosti, že sme našli prístrešok sme ponúkli aj nášho vikingského ubytovateľa. Bol to ozaj veľký chlap, tekže sme čakali, že mu bude chutiť. Hrdo do seba kopol panáka pravej slovenskej 52-ky a v tom mu zmizli jamky z líc. Zľahka očervenel a s jemným chrapotom v hlase niečo zamrmlal, čo asi malo znamenať "ďakujem". Ponúkli sme mu aj druhý, no skôr ako Maroš svoju ponuku dopovedal, pán slušne odmietol. Asi tam teda nie sú až tak zvyknutí na vnútorný ohrev tak ako my. Každopádne, prespať v pohodlí nám padlo veľmi dobre.


Oblasť Laugavegur

Ráno sme sa zobudili do ďalšieho daždivého dňa a tak sme sa z ubytovania až tak neponáhľali. Radšej sme si ráno poriadne naplánovali ďalšiu cestu a skontrolovali podmienky na nasledujúce dni. Keď okolo desiatej dážď ustával, rozlúčili sme sa s domácim a vyrazili na cestu. Tentoraz sme sa vybrali do oblasti, ktorou vedie trek Laugavegur. Na mapách som si vytypoval niekoľko miest, ktoré by mohli byť kompozične zaujímavé a tak sme mali pred sebou jasný cieľ. Čakalo nás vyše 160km, z ktorých väčšina bola po ťažkej F-road.


Trasa viedla cez Národný park Þórsmörk, takže sme si cestu celkom užívali aj keď niekedy nebolo ľahké trafiť, kadiaľ vôbec cesta vedie, pretože sa vplyvom meniacich sa ľadovcových riek tiež stále mení.


Po niekoľkých výživných hodinách cesty sme sa dostali ku prvému veľkému riečnemu brodu, ktorý sme museli autom prejsť. Keďže počas predošlých dní dosť pršalo, nebolo úplne ľahké nájsť miesto, ktorým sa dalo bezpečne prejsť. A tak sme to urobili "na zbabelca". Je to však ten najistejší spôsob ako na Islande neurobiť z auta ponorku. Počkali sme na iné veľké auto, ideálne domáceho, ktorý rieku prebrodí a ukáže nám tak, kadiaľ ísť. To sa so šťastím (Pretože na tejto ceste prejdú tak 2 autá denne) stalo už o pár minút. A tak som zopakoval manéver, ktorý urobil šofér predo mnou. Idúc cez rieku sme si spomenuli na slová veselého Litovca: "...ak sa trčiace káble dostanú do vody v kabíne, auto zahynie". To sa však našťastie nestalo a my sme prvý brod zvládli bez väčších problémov. Vyzeralo to nejako takto:



Po tomto brode sme pokračovali približne ďalšiu polhodinu, kým sme sa dostali do oblasti, ktorú sme chceli preskúmať. Tu sme sa však dostali ku ďalšiemu, ešte hlbšiemu brodu, ktorý sa ale po daždivom období prejsť nedal. To nám zas až tak nevadilo, pretože cez rieku viedol úzky most, ktorým sme mohli prejsť aspoň pešo. Pred riekou sme si teda zriadili "basecamp".


Počasie vo vnútrozemí je mimoriadne divoké. Aj keď sme dorazili na miesto, fúkalo a mrholilo. Počkali sme ale pár minút a dážď ustal. Pobalili sme si teda veci do batohov a vyrazili. Hľadali sme zaujímavé kompozície a tak sme sa držali potôčikov a snažili sa nájsť ideálne uhly pohľadu na fotogenické hory naokolo.


Počas poobedia sme našli viacero takýchto kompozícií. Jednou z nich bol potôčik obklopený žiarivo zeleným machom, ktorý viedol presne ku špicatej zelenej hore. Bola to scéna ako z inej planéty. Na fotku som si tu však musel počkať. Vrchol hory bol vyše hodiny a pol v mrakoch a tak som si našiel kompozíciu, zakryl techniku nepremokavým vakom a čakal. Počas toho pár krát zapršalo. No aspoň sme si mohli vychutnať atmosféru toho miesta naplno. Nakoniec sa však na chvíľu mraky dvihli a kopec sa pred nami ukázal v plnej kráse. Urobil som teda jednu fotku, ktorá vystihuje podmienky, v ktorých sme čakali:


Island vnútrozemie

(Sony A7RV + Sony 12-24 f/2.8 GM + NiSi S6 System IRND16)


Po dofotení tejto scény sa začalo ukazovať aj slnko, ktoré nás po daždivom dni veľmi príjemne zohrialo. Vybehli sme teda na ďalší kopec, z ktorého sme sa chceli rozhliadnuť na vzdialenejšie okolie. Chvíľu sme si len tak užívali výhľady. Potom mi napadlo, že by rieky obtekajúce horu mohli dobre vyzerať aj pri pohľade z drona. Naštartoval som ho teda a vyletel. Scéna bola perfektná a tak som si opäť kvalitne zafotil aj z vtáčej perspektívy. Vďaka tomu vznikla fotka s názvom "Fairytale mountain":


Island

(DJI Mavic 3 Pro)


Po dofotení už bola zlatá hodinka v plnom prúde a tak som špekuloval, čo by sa dalo vymyslieť na západ slnka. Z kopca, na ktorom sme stáli som videl, že sa v doline nachádza veľa malých riečok a potôčikov. Za nimi sa nachádzali ďalšie kopce, z ktorých by mohol byť veľmi zaujímavý pohľad na horu, ktorú som fotil dronom s dolinou a riekami v popredí. Do západu slnka však neostávalo veľa času. Maroš a Miriam si chceli po náročnom dni trochu oddýchnuť, no ja som sa rozhodol, že sa na tie kopce prebehnem a skúsim západ slnka stihnúť. Nechal som im teda všetko nepotrebné z batoha, vrátane objektívov, ktoré by som pri scéne z kopcov nepotreboval a vybral som sa behom na protiľahlé kopce.


Tieto vrchy boli poriadne strmé a tak som sa celkom zapotil. Prebehol som takto po hrebeni niekoľko kilometrov, no nenašiel som žiadne miesto, ktoré y stálo za to. Navyše, západ slnka sa nekonal, lebo sa na západ natiahli dažďové mraky. Skúsil som sa teda aspoň dobre rozhliadnuť a v diaľke nájsť nejaké kompozície na ráno. Jednu som si vyhliadol na vzdialenejšom kopci. Označil som si to miesto na mape a rozhodol sa, že idem späť. Nechcelo sa mi vracať po hrebeni a tak som sa pokúsil zošplhať po skalách, na ktorých som sa nachádzal. To sa mi podarilo a tak som sa popri riečkach v doline vrátil ku Miriam a Marošovi. Spolu sme sa vrátili k autu kde sme sa najedli a oddýchli si.


Bola už tma a chystali sme sa ísť spať. Vtom mi ale mobil zahlásil, že v oblasti, v ktorej sme by sme o chvíľu mohli vidieť polárnu žiaru. Vybehli sme teda von, no bolo zamračené. Nenechali sme to len tak. Vytiahli sme si ku rieke karimatky, vzali sme si so sebou oriešky, rum, pustili si pohodovú muziku a čakali. Aurora musela byť silná, pretože nad nami sem tam preblikli mraky. Nakoniec sa nevyčasilo. No na momenty ako tento sa len tak nezabúda. Veď ako často človek sedí po tme v divokom vnútrozemí Islandu pri divokej rieke, príjemnej muzike a degustuje fajný rum počas toho ako nad ním blikajú mraky?


Keď svetlo praje

Na ráno sme mali nastavené budíky celkom skoro. Niečo okolo dvoch hodín pred východom slnka. Chceli sme skúsiť vyjsť na miesto, ktoré som si večer predtým označil na mape. Po tom ako zazvonil budík nás však opäť nepríjemne prekvapilo počasie. Pršalo. A tak sme sa rozohdli, že chvíľu počkáme. Počasie sa predsa na Islande mení rýchlo. Po pár minútach dážď zoslabol a tak sme sa vytahli zo spacákov v aute, hodili na seba nepremokavé veci a napriek slabšiemu mrholeniu sme vyrazili.


Počas prvej polhodiny stále mrholilo. No neskôr dážď ustal a tak sme dostali nádej, že by sa to ráno aj mohlo podariť. Dážď vystriedal silný vietor a tak sa začala oblačnosť hýbať celkom rýchlo. Vietor nás cestou navyše aj dobre presušil. Po niekoľkých strmých úsekoch sme sa dostali na vrch hory, z ktorej som uvidel zaujímavé špicaté skaly. Zišiel som teda k nim a naskytol sa mi presne ten pohľad, ktorý som chcel nájsť. Špicatá hora, ktorú som fotil deň predtým bola v pozadí, pod ňou sa leskli rozvetvené rieky tečúce dlhou dolinou a v popredí sa nachádzali pekné špicaté skaly. Kompozícia to bola výborná. No príde aj svetlo?


Rozhodli sme sa, že keď už sme tam, skúsime naň počkať. V tej chvíli som ešte nevedel, čo nás čaká. Vietor bol naozaj silný a každú chvíľu nám do tváre šľahali nepríjemné dažďové kvapky. Dážď prichádzal v pravidelných vlnách snáď každých 15 minút. To nás ale neodradilo, lebo sa začali mraky nad nami postupne trhať. Po približne hodine a pol takéhoto čakania sa nám naskytol neuveriteľný pohľad. Svetlo rannej zlatej hodinky začalo dopadať na kopec v pozadí a po chvíli aj na špicaté skaly v popredí. Navyše, prichádzajúca vlna dažďa priniesla aj krásnu silnú dúhu, ktorá sa ku nám vizuálne doslova približovala! Vtedy nastala eufória. Tešili sme sa, vískali a zavíjali. Tak ako sa to za takýchto neskutočných podmienok patrí. Aby sme scénu ešte ozvláštnili, nastavil som foťák na statív a šiel sa postaviť na jednu zo skál v popredí, aby divák videl aká veľkolepá scéna to v porovnaní s človekom bola. Toto je fotka, ktorá následne vznikla:


Island

"The Rivers of Eden" (Sony A7RV + Sony 12-24 f/2.8 GM)


Myslel som si, že to bude trvať iba chvíľu. No netrvalo. Vďaka tomu, že slnko do krajiny stále svietilo a smerom od hlr prichádzala jedna vlna dažďa za druhou, v rovnakej kadencii prichádzali aj dúhy. Boli to jedny z najkrajších podmienok, aké som kedy pri fotení zažil. Skutočná nádhera, ktorú nám čistá severská príroda v to ráno ponúkla.


Dúh bolo toľko, že sme si počas nich stíhali robiť aj selfie. To, že sme ráno vyrazili aj napriek mrholeniu sa oplatilo vo veľkej miere. Stálo to za to!


Filip Hrebenda Island
Filip Hrebenda Island

Naše vysmiate, no zároveň poriadne vyfúkané tváre :-)


Po hodinách trekovania a státia vo vetre a daždi sme už mali celkom dosť. A tak sme sa pobalili a vybrali späť. Cestou sa však slnko opäť rozhodlo vyjsť a zasvietiť do ďalšej krásnej scény, ktorá sa pred nami naskytla. Samozrejme, že ako správni fotografi krajiny, neodolali sme a rýchlo vyťahovali techniku. To najlepšie svetlo v tomto prípade netrvalo dlho, no stihol som odfotiť čo som chcel:


Island

(Sony A7RV + Sony 100-400 GM)


Po dofotení poslednej výbornej scény sme sa už teda naozaj vybrali ku autu. Cestou nám ešte párkrát popršalo. Podmienky boli naozaj divoké. Pri aute sme sa ale pobalili a vybrali späť do civilizácie, keďže na ďalší deň nám už mali prísť klienti workshopu. Potrebovali sme sa teda pripraviť a dať dokopy.


Cestou späť som sa však tešil ešte na jednu kompozíciu, ktorú som si všimol deň predtým počas jazdy F-kovou cestou. Bola ňou hora so zvláštnym tvarom, ktorú som doteraz na fotke ešte nevidel. Preto som chcel túto výnimočnú scénu zachytiť. Vybrali sme sa teda na toto miesto. Opäť sme prebrodili hlbšiu rieku, tento raz už istejšie, keďže sme vedeli kadiaľ ju prejsť bezpečne. Po približne trištvrte hodine sme dorazili ku miestu, na ktoré som sa chystal. Aj keď opäť trochu popŕchalo, spoza kopca vychádzalo zaujímavé rozptylové svetlo a tak vznikla táto fotka:


Island

(Sony A7RV + Sony 12-24 f/2.8 GM)


Opäť sa zadarilo a tak sme sa celí spokojní odobrali na ubytovanie, ktoré sme si vybavili pri známej v mestečku Grindavík na juhozápade Islandu. Tam sme si pozálohovali fotky a vstrebávali to, čo sme vlastne počas predošlých troch dní zažili. Aj keď podmienky spočiatku nemali byť dobré, podarilo sa mi urobiť viacero fotiek, ktoré sa zaradili do môjho portfólia. Do pamäti sa mi však vryla aj posledná noc, ktorú sme pred príchodom klientov na Islande strávili. Vtedy sme totiž ešte nevedeli, že už doslova o pár týždňov bude mestečko Grindavík neobývané. Vybuchla totiž vedľa neho sopka, ktorá ho lávou odrezala od okolitého sveta. Aj keď sa po čase podarilo situáciu stabilizovať, taký kľud na aký sme boli v Grindavíku počas predošlých rokov zvyknutí už tu asi nezažijeme.


Každopádne, máme za sebou veľa ďalších perfektných zážitkov, na ktoré nezabudneme. Fotenie krajiny je okrem výsledkov, ktoré prináša aj o zážitkoch. A preto mám tento žáner tak rád.


Exploration tripy a workshopy, na ktorých nás čakajú podobné zážitky mám už na najbližšie obdobie naplánované. Chceš sa pridať k nám? Pozri si kam sa vydáme najblížšie a zarezervuj si svoje miesto skôr, ako sa minú! :


Island workshop

Výbava, ktorú som na tomto foto-tripe použil:









345 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


bottom of page