top of page

FOTOREPORT - Rozkvitnutá "Térynka"



Malá Studená dolina je jedno z miest, ktoré mám vo Vysokých Tatrách najradšej. Prečo? Je to totiž skutočný “trenažér” pre krajinárskeho fotografa. Na každom kroku sú potoky a plesá, ktoré my “krajinári” často vyhľadávame. Koncom tohto leta som sa ale do Malej Studenej doliny vybral za iným účelom - fotiť okolité scény s kvetmi, ktoré tu kvitnú iba veľmi krátko v špecifickom období.


Nie je ľahké odhadnúť, kedy presne sa tieto kvety rozhodnú vo vysokých polohách ukázať, no po rokoch navštevovania rovnakých miest, som si urobil aký-taký priemer, ktorý v tejto oblasti vychádza na koniec augusta.


ÍSŤ ČI NEÍSŤ? - ROZHODNE ÍSŤ!


Aj keď bol plán jasný, august sa blížil ku koncu a ja som stále nevedel, kedy sa hore za svojim cieľom vyberiem - až dokým mi kamarát v jedno piatkové ráno neposlal napoly-rozmazanú fotku Téryho chaty, ktorej okolie svietilo na fialovo. Boli to kvety, ktoré som chcel fotiť!


Viac mi už teda nebolo treba. Zapol som predpoveď počasia a skontroloval meteogramy na meteoblue.com, ktoré ukazovali, že podmienky budú relatívne dobré. Hneď som sa teda pobalil, napísal na "Térynku" dúfajúc, že sa pre mňa nájde nejaké miesto na spanie (hoci aj na zemi v kúte), a vyrazil som.


V piatok bývajú Tatry plné a to zvlášť na miestach, ktorými som prechádzal. Malá Studená dolina totiž začína pred Zámkovského chatou, ktorá je masívne navštevovaná aj "neturistami". Väčšinou sa snažím po túto chatu dobehnúť čo najrýchlejšie, aby som si mohol čo najskôr užívať ten tatranský kľud, ktorý vládne na miestach bez más ľudí.


Ako som tak prechádzal Malou Studenou dolinou, čakal som, že uvidím náznaky kvetov už cestou. No nenarazil som ani na jeden. Začali ma teda napĺňať pochybnosti o tom, či cieľ svojej cesty naplním. To ma však nezastavilo a šiel som ďalej.



Po necelej hodine som sa dostal najstrmším úsekom trasy až pod Téryho chatu, kde ma čakalo veľmi príjemné prekvapenie. Fotka, ktorú som ráno od kamaráta dostal bola skutočnosťou - kvety, ktoré som chcel fotiť boli naozaj všade! V tej chvíli som plný eufórie úplne zabudol, že nesiem ťažký batoh aj na to, že bolo už relatívne chladno. Pobehoval som sem a tam hľadajúc kompozície na večer a ráno.


Po chvíli začala prvotná eufória opadať a ja som si uvedomil, že som stále v spotenom tričku s ťažkým batohom na chrbte. :-) Vybral som sa teda do chaty po svoju tradičnú energetickú bombu - maďarský guláš, pivo a kofolu.


VEČERNÝ PLECH - OPLATÍ SA VÔBEC FOTIŤ?


Plech - tak my fotografi nazývame čistú modrú oblohu bez jediného obláčika. Pre bežného turistu predstavuje ideálne podmienky, no pre nás fotografov nie. My chceme na fotke dynamiku. Chceme drámu. Plech je presným opakom dynamiky a drámy. A presne také podmienky sa črtali na západ slnka pri Téryho chate. Hovorím si teda: “Oplatí sa mi vôbec ísť von a dačo fotiť? Nenechám to len na ráno?”


Znova som skontroloval predpoveď počasia, ktorá zrazu začala tvrdiť, že bude ráno fučať vietor o sile 70 km/h. Fotiť kvety v takom vetre je ako jesť polievku vidličkou. Na širokom ohnisku je totiž potrebné pri fotení kvetov zblízka použiť techniku “Focus Stacking” - preostrovať rovnakú kompozíciu na viacero úrovní ostrenia tak, aby bola výsledná fotka dokonale ostrá. Na to by sa ale kvety nesmeli pohnúť niekoľko sekúnd. A to je pri vetre takmer nemo