Každý rok sa v celosvetovom meradle koná relatívne veľa fotografických festivalov. Zúčastnil som sa už viacerých, no jeden z nich pomerne výrazne vyniká. Je ním festival Xposure, ktorý už deviaty rok po sebe organizuje kráľovská rodina Sharjahu - emirátu pri Dubaji. Tento rok sme mali s manželkou príležitosť festival navštíviť, keďže nás naň pozval sám organizátor, kvôli odovzdaniu ocenenia za jednu z mojich fotografií. No nepredbiehajme. Najskôr by som vám rád festival predstavil v krátkej reportáži, ktorú som počas jeho siedmych dní zhotovil.
Kráľovská starostlivosť
Hneď po tom ako som dočítal mail s pozvaním do Dubaja, som sa dobre zasmial. Samozrejme, že ma to potešilo. No na rôzne festivaly a odovzdávania cien ma už pozývali kadetade po celom svete. Všade na vlastné náklady. A tak moja prvá myšlienka bola: "Ísť si pre sošku do Dubaja? Určite..."
Potom som ale čítal ďalej a došiel som ku vete, ktorá ma poriadne prekvapila: "The organization covers all expenses." Jednoducho, všetky náklady vrátane leteniek, hotela, stravy a dopravy v rámci Dubaja mali ísť na ich účet. Vtedy mi došlo, že tam teda ozaj ideme. Chcelo to ešte pár mailov, v ktorom som organizátorom vysvetlil, že bez svojej ženy nikam nejdem, no pochopili to. Jediné, čo spočiatku chápali ťažšie bolo to, že chceme s manželkou iba jednu izbu. A dokonca so spoločnou posteľou! Aké nezvyčajné... Pre nich ale očividne áno. Nakoniec ale všetko klaplo a tak sme sa vydali na cestu.
Letenky nám organizátori zarezervovali cez miestnu leteckú spoločnosť, Emirates. Po nespočte letov, ktoré sme absolvovali nízkonákladovkami to bol konečne let, ktorý sme si užili. Trochu sme sa obávali toho, ako sa dostaneme na hotel, pretože sme mali priletieť až okolo jedenástej večer. Obavy sa však rozplynuli, keď sme po vystúpení z lietadla uvideli pani v uniforme držiacu tabuľku s našim menom. Tá nás previedla celým letiskom, no nie len to. Nemuseli sme čakať v žiadnom zdĺhavom rade. Jednoducho si očividne tykala s každým kontrolórom a zamestnancom letiska, takže sme sa všade dostali rýchlo a bez čakania. Ďalšie prekvapenie pre dvoch slovákov z malého mesta nastalo, keď sme si chceli prevziať kufre. To nám malý neznámy usmievavý pán lámanou Indickou angličtinou zakázal a tak sme mu len stručne vysvetlili, že máme červené kufre, ktoré následne šiel hľadať. Zrejme sme mu ale nemuseli dávať ani túto nápovedu, pretože chcel očividne ukázať, že je šikovný a zvládne to aj bez nás. :-)
Kufre teda naložil a spolu s pani nesúcou tabuľku s našim menom nás odviedli ku osobnému šoférovi, ktorý nás odviezol pred vchod hotela. Tam už o nás vedeli a tak sme sa opäť nemuseli o nič starať. Ocitli sme sa proste v inom svete so servisom, na ktorý v divočine nie sme zvyknutí.
Všetci účastníci festivalu boli ubytovaní v rovnakom luxusnom hoteli v centre Sharjahu (Emirátu vedľa Dubaja). Celý týždeň sa o nás starali kráľovsky.
V cene sme mali všetku stravu v hotelovej reštaurácii a tak sme sa mohli plne sústrediť na festival, ceremónie s ním spojené a na oddych po workshope za polárnym kruhom.
Nekonečné výstavisko
V prvý deň festivalu sme nevedeli, čo od neho čakať. Hala, v ktorej mal byť bola iba pár minút pešo od hotela a tak sme neriešili žiaden pojazdný transport. Radi sa totiž prechádzame. Tak sme začali úspešne nasávať miestnu atmosféru. Keď sme prvý raz z diaľky uvideli halu, neverili sme, aké je to obrovské. Povedali sme si: "určite na to vyhradili len nejakú časť tej obrovskej haly. No nebolo to tak. Festival bol skutočne veľký. Jeho súčasťou bolo až 90 samostatných výstav fotografov z celého sveta, ktoré pokryli všetky žánre fotografie. Každá z výstav bola na veľmi vysokej úrovni a niesla svoj odkaz. Prejsť všetky výstavy behom jedného týždňa nebolo úplne jednoduché, no viacmenej sme to stihli tak, aby sme si ich užili čo najviac.
Navyše, na každej z výstav bol prítomný aj jej autor, vďaka čomu sme sa mohli s viacerými z nich aj porozprávať. Počas minulých ročníkov tu vystavovali veľké mená zo sveta fotografie ako napríklad Steve McCurry, Paul Nicklen a ďalší. Tento rok to bolo veľmi podobné. Podarilo sa nám pozhovárať s viacerými fotografmi, ktorí už roky pracujú pre National Geographic, osobnými fotografmi Amerických prezidentov, vojnovými dokumentaristami a ďalšími umelcami, ktorí majú dlhodobo na fotografiu veľký vplyv. Načerpali sme kopec inšpirácie a vymenili sme si veľa skúseností a príhod, ktoré počas svojej fotografickej kariéry máme za sebou. Zo žánru krajinárskej fotografie tu tento rok vystavovali Alssandro Cantarelli (Alex Wides), Marco Grassi, Hans Strand a Sandra Bartocha. S väčšinou z nich sa poznám a tak sme sa počas festivalu dobre porozprávali. Naplánovali sme si spolu aj niekoľko výletov ako napríklad fotenie východu slnka zo štyridsiatehodruhého poschodia hotela ShangriLa, z ktorého je perfektný výhľad na centrum Dubaja. Boli to super strávené dni.
Alex Wides a jeho výstava
Marco Grassi a jeho výstava
Claudio Dell'Osa a jeho výstava
Ďalší pavilón patril rôznym značkám a výrobcom fototechniky a rôznej výbavy. Techniku predstavovali v jednotlivých stánkoch väčšinou ambasádori týchto značiek. Objavili sa tu však aj ľudia, ktorí majú na vývoj ich produktov priamy vplyv - výrobní riaditelia, dizajnéri a podobne (Nikon, Canon, Adobe…), teda "veľké ryby". S niektorými z nich sa dalo o ich produkte celkom konštruktívne porozprávať.
Inšpiratívne prednášky
Tak ako prakticky všetko v Spojených Arabských Emirátoch, aj festival Xposure bol obrovský a pompézny. Okrem 90 veľkých výstav sa v komplexe nachádzali aj dve veľké auditóriá (prednáškové haly), v ktorých takmer neustále prednášali vystavovatelia, no aj ďalší významní fotografi, ktorí boli na festival pozvaní. Všetky tieto prednášky boli voľne prístupné.
Prednášajúci v rámci nich hovorili o svojich príhodách z fotenia, o svojich najvýznamnejších životných projektoch a úspechoch, no viacero prednášok bolo venovaných aj edukácii. Autori odovzdávali svoj pohľad na to, ako vniesť do fotografie tú správnu emóciu, o tom, ako sa popasovať s rôznymi technickými výzvami pri rôznych žánroch. Veľmi nás napríklad zaujala prednáška, ktorú si pripravil vojnový fotograf Afshin Ismaeli. Vtiahol nás rôznymi necenzurovanými fotografiami do toho, ako vyzerá skutočné fotenie konfliktu a ako sa s niečím takým dokáže fotograf vyrovnať. Z jeho rozprávania bolo vidieť, že si prešiel kadečím a zanechalo to na ňom nemalú stopu. Práve preto sa mi na festivale tak páčilo. Vidieť fotky na webe je fajn. Vidieť ich vytlačené je skvelé. Ale byť naživo s ich autorom, vidieť ako vznikali, počuť čo za nimi všetko je a aký majú odkaz, to je niečo iné.
Ďalšou z prednášok, ktorú som si veľmi užil bolo rozprávanie Floriana Schulza, fotografa a dokumentaristu pre National Geogprahic, o jeho náročných fotografických projektoch, ako aj o tom, ako funguje spolupráca s časopismi a rôznymi médiami. V posledných rokoch sa venuje hlavne dokumentaristickej tvorbe, vďaka čomu sa pohybuje na tých najdivokejších miestach sveta. Najfascinujúcejšie ale zrejme bolo to, že veľkú časť svojich ciest absolvuje so svojou rodinou - ženou a dvomi malými deťmi, ktoré to všetko zvládajú bez väčších problémov.
Takýchto prednášok bolo v rámci festivalu spolu 50. Celkovo na nich vládla veľmi príjemná atmosféra. Po prednáškach bolo možné pýtať sa autorov na to, čo poslucháčov zaujalo. Neraz sa nám stalo, že nám počas prednášky niekto len tak náhodne doniesol kávu alebo čaj. Všetko bolo na vysokej úrovni. Pôvodne som mal trochu pochybnosti, či bude na týždňovom festivale čo robiť. Nakoniec som však zhodnotil, že takto týždeň zbehol ako voda.
Okrem klasických prednášok bolo súčasťou festivalu aj veľa workshopov, ktoré opäť pokryli všetky žánre fotografie a dokonca aj videa.
Oceňovanie a ceremónie
Každý rok sa na festivale koná aj ceremónia, na ktorej je oceňovaná tvorba fotografov z celého sveta v rôznych kategóriách podľa žánru. A to je dôvod, prečo som sa na tomto veľkolepom festivale ocitol. Bola tu odprezentovaná aj moja tvorba a jedna z fotografií bola dokonca ocenená. Zaujímavé je, že sa to podarilo fotke zo Slovenska, konkrétne z Tatier. Keď mi kurátor výstavy a jeden z organizátorov festivalu, Simon Newton, koncom roka 2023 napísal, že chcú aby som prišiel, veľmi ma to potešilo.
Aj keď vravievam, že fotografia nie je súťaž, každého autora poteší keď je jeho tvorba ocenená na tak prestížnom podujatí. Počas celej doby trvania festivalu sa o nás starali kráľovsky. Samotná ceremónia prebehla až počas piateho dňa festivalu a dostať sa na ňu dalo len s oficiálnou visačkou, ktorá bola pre pozvaných autorov, zástupcov médií a vybrané televízne štáby. Na oceňovanie prišla aj kráľovská rodina, keďže ceny odovzdával jej člen, Sultan bin Ahmed al Qasimi. Veľmi sa mi páčilo ako bolo všetko zorganizované. Každy člen stuffu vedel čo má robiť. Pred samotným prevzatím ceny nás usporiadatelia usmernili kadiaľ máme na pódium ísť, komu máme podať ruku ako prvému a podobne. Vďaka tomu nevznikali žiadne trapasy.
No a ktorá z mojich fotiek bola ocenená? Bola ňou fotka s názvom “Night Hunter”, ktorá vznikla vo Vysokých Tatrách. Potešilo ma, že to bola práve ona, pretože je za ňou veľa úsilia. Dostať sa na miesto, na ktorom bola odfotená za podmienok, v ktorých bola odfotená vôbec nebolo jednoduché. Stála ma veľa potu a dlhé hodiny mrznutia na vrchole.
Do dnes nezabudnem ako sme sa šplhali na vrchol v snehu po kolená v lezeckých mačkách. Cieľom bolo pôvodne nafotiť západ slnka. Na chate pod Rysmi to však nevyzeralo nádejne. Všade naokolo bola hmla. Tak som sa rozhodol, že na to kašlem a radšej si dám na chate pivo a guláš. To som aj urobil. No ako som dopíjal orosené pivko, z okna som zbadal, že sa na sem tam ukazuje obloha. Pozrel som na hodinky a zistil, že do západu slnka ostáva len 40 minút. Rýchlo som teda hodil batoh na chrbát a utekal na vrchol. Viete si asi predstaviť ako sa v takýchto podmienkach ide, zvlášť, keď sa do nôh "naleje" Plzeň dvanástka. Tesne pod vrcholom som sa konečne dostal nad hmlu a tak eufória narastala. Počas nej sa mi podarilo pichnúť si hrotmi do lýtka. Nebolo to však nič hrozné a tak som pokračoval ďalej. Nafotil som perfektný západ slnka.
Po západe sa však inverzia stále držala v ideálnej výške. Rozhodol som sa teda, že na vrchole ešte pár hodín ostanem napriek tomu, že bola hrozná zima a fúkalo. Vďaka tomu sa ale podarilo urobiť aj túto nočnú fotku. Výsledok stál za to a to ocenili aj organizátori festivalu.
Okrem tejto fotografie bola na festivale vystavená aj moja najznámejšia fotka “Born of fire”, ktorá si už v minulosti odniesla ocenenia z celého sveta. Vznikla ešte v roku 2021 počas čerstvej sopečnej erupcie na Islande v oblasti Fagradalsfjall. Od toho roku bola vystavená v Budapešti, Moskve, Tokyu, Taipei, Osle, Prahe, Bratislave, New Yorku a na ďalších miestach. Tento raz si našla miesto aj v Spojených Arabských Emirátoch.
Posledný večer festivalu patril uzatváracej ceremónii, na ktorej organizátori zhrnuli to, ako sa festival podaril, odovzdali sa ďakovné ocenenia vystavovateľom a ľuďom ktorí za organizáciou akcie stáli a dostali sme aj trailer na to, ako bude vyzerať festival na budúci rok. Úplne na záver sa rozkrojila gigantická torta, čo nás potešilo, lebo sme boli po večernej ceremónii už celkom hladní.
Na tento ročník festivalu sa prišlo celkovo pozrieť viac ako 25 000 ľudí z celého sveta. Aj keď sa festival koná relatívne ďaleko, určite odporúčam každému kto má možnosť, aby sa naň prišiel aspoň raz v živote pozrieť. Je to veľkolepá akcia, v ktorej sa vyžije každý, kto má s fotografiou niečo spoločné, či už je to nadšenec alebo profesionál.
Keď sa festival skončil a stuff nás viezol z hotela na letisko, už som vedel, čo je mojim ďalším profesným cieľom. Dostať sa na tento festival opäť, no nabudúce už ako vystavovateľ a prednášajúci fotograf. A tak som hneď po prílete domov kontaktoval kurátora, ktorý má na festivale na starosto výstavy. Poprosil ma, aby som mu zaslal koncept výstavy a fotky, ktoré by som na nej prezentoval. Po pár dňoch som dostal odpoveď. Panel fotiek a koncept výstavy sa im páčil natoľko, že okrem výstavy ma poprosili o prednášku a niekoľko workshopov, ktoré budem na budúcoročnom festivale viesť. Okrem toho budem súčasťou poroty ďalšieho ročníka celosvetovej súťaže, v rámci ktorej som bol na festivale tento rok ocenený. Fakt ma tým potešil. A tak sa môžem pustiť do chystania výstavy a plánovania prednášok. Už sa budúceho roka neviem dočkať!